november 2020
po ut st št pi so ne
           
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
           

Rozhovor s T.Kesslerom

Prečítajte si rozsiahly rozhovor s reprezentačným trénerom juniorov Tiborom Kesslerom. Dozviete sa ako sa k bedmintonu dostal, čím ho upútal, ba aj to, aké boli jeho trénerské začiatky...


Kedy datuješ svoj príchod do bedmintonovej obce, a ako si vlastne k bedmintonu dostal?

„Bedminton som hral tak ako každý od útleho veku (bránička ale nemala 155cm), ale ten, o ktorom sa chceme baviť, tak k tomu pravému bedmintonu som sa dostal až vo veku myslím okolo 23 rokov, keď som sa zranil ako hádzanár a dostal som stopku na kolektívne športy. Bolo to ale iba rekreačne, aj keď ma niektorí starší hráči prehovárali aby som išiel hrať súťažne. Neskôr, keď som dokončil školu a rozhodoval som sa ako tréner a učiteľ TŠV čo ďalej, tak prišiel projekt „Začni s bedmintonom“ niečo na štýl bedminton do škôl.“

„Rozhodoval som sa či sa budem venovať hádzanej (mal som špecializáciu na fakulte) alebo bedmintonu, kde som mal motiváciu skúsiť niečo nové. Moji priatelia Peter Tarcala, Dano  Orlovský  a nemôžem zabudnúť na Roba Eliáša st. ma oslovili a motivovali s ponukou bedmintonu (mimochodom, okrem Petra to boli všetko  bývalí  hádzanári). Tuším v roku 2003 alebo 2004 som úspešne založil klub v Širokom, kde som učil a tam to začalo.“

Čo si robil predtým, než si sa začal plne venovať len bedmintonu?

„Predtým ako som sa upísal bedmintonu som bol ortodoxný hádzanár (žiak športovej triedy) a keďže v Prešove bola a aj stále je hádzaná na špičkovej úrovni, tak sme v rámci tréningového a zápasového zaťaženia v klube veľa času na iné športy nemali. Pár rokov som si zahral aj najvyššiu súťaž v Tatrane Prešov a bol som aj členom federálnej a neskôr slovenskej reprezentácie juniorov do 18  a do 21 rokov. Tu sa mi vynára jedna pekná paralela, keď som chodil do športovej triedy ako hádzanár, tak Dano Orlovský, môj terajší kolega v práci, ma testoval ako študent fakulty na diplomovku. Výsledky testov sú samozrejme tajné...ale lepšie som hádzal ako behal.“

Čím ťa bedminton zaujal, a myslel si si v svojich začiatkoch, že budeš zastávať funkciu reprezentačného trénera tak dlhý čas?

„Bedminton ma zaujal hneď od začiatku. Fascinoval ma ako šport, kde treba rozvíjať všetky stránky v jednej osobe, a to myslím doslova a do písmena. V hádzanej mali hráči svoje úlohy. Jeden tvoril, druhý sa viacej sústredil na bránenie, jeden bol rýchly a šprintoval do protiútokov atď... V bedmintone to je potrebné komplexne v jednej osobe a to bol priestor pre prelínanie skúseností z hádzanej. Zo začiatku to bolo veľmi náročné, hlavne na čas a metodický materiál. Veľa vecí sme menili a hľadali ten správny spôsob. Tu musím poďakovať bývalému riaditeľovi školy Emilovi Fottovi, ktorý nám dal takpovediac neobmedzený priestor a čas, čo sme využili a trénovali sme aj 4 hodiny denne.“

„Keď som prišiel na prvé školenie a videl ukážky tréningových jednotiek školiteľov a ich zverencov, tak som si povedal, že to je niečo, čo asi nedobehneme, lebo v klube som mal presne ten istý ročník chlapcov ako tí čo robili ukážku. Taký istý pocit som mal stále, keď som si bol pozrieť tréning klubu BC Prešov. Spočiatku to boli obavy, ktoré sa neskôr zmenili na motiváciu a spolu s hráčmi sme tomu prepadli a pustili sa do tréningov. Časom sa ukázalo, že to bola dobrá voľba a prístup. V neskoršom meraní kvality moji zverenci vyhrali, dobehli a predbehli chlapcov zo školenia. Neustále sme hľadali inovácie, raz školenie zahraničného trénera, raz videá z platených portálov...možnosti sa rozrastali a informácie boli čoraz prístupnejšie.“

„Neskôr som bol na základe výsledkov hráčov oslovený na spoluprácu v TMK SZBe čo znova prinieslo niečo nové - ak sa riadite podľa princípu „uč sa od každého“ . Zlomový moment nastal, keď SZBe pozvala Jana Helmonda s tímom trénerov ako budúceho hlavného trénera, ktorý potreboval asistentov ku reprezentáciám. V Prešove sa uskutočnil „Big selection camp“, ktorý si množstvo hráčov a trénerov dodnes pamätá.  Jan Helmond nám zadal úlohy, bola to analýza hráčov podľa vlastných predstáv, osobný pohovor, tréningové jednotky...z prítomných trénerov si vybral Michala Matejku ku dospelým a mňa ku juniorom. Nemôžem povedať že sa mi splnil sen , lebo o tom som ani nesníval.“

Aké boli tvoje trénerské začiatky čo sa repre trénera týka, čím všetkým si si prešiel?

„Trénerské repre začiatky boli  fantastické, mal som po boku trénera, ktorého som obdivoval a od ktorého som sa počas spolupráce mnoho naučil. Jan bol bezprostredný a vedeli sme diskutovať o všetkých možných témach. Nič netajil, nič nepredstieral a posúval svoje know-how ďalej. Preto si dodnes jeho spoluprácu a prístup veľmi vážim a viaceré prvky a rady využívam. Dodnes je pre mňa stále Pán tréner a coach v jednej osobe. Neskôr SZBe spoluprácu s Helmondom  ukončila, boli to hlavne zdravotné dôvody.“

„Po tomto ma oslovil SZBe s ponukou úlohy trénera zodpovedného za prípravu juniorov na MEJ U17 v slovinskom Medvode. Už som nemal pri sebe žiadneho „guru“ aj keď som určité rozhodnutia a názory konzultoval s Janom cez internet, celá zodpovednosť a príprava bola už len na mne. Využil som všetky skúsenosti, radil som sa, a pustil sa do prípravy. Spätná väzba bola celkom pozitívna a posúvala nás všetkých malými krokmi dopredu. Mne ako trénerovi sa otvorili nové možnosti, konfrontoval som európsky a neskôr svetový bedminton priamo na vrcholných podujatiach, čo trvá až dodnes a za čo som veľmi vďačný. Veľkú pomoc sme na úrovni reprezentácie mali stále zo strany  SZBe a to formou organizovania regionálnych kempov a summer schol s účasťou zahraničných trénerov Dan Traves, Wenyan Li...pamätám sa na super školenie v rámci Summer school vo Švédsku v Karlskrone, kde boli také mená ako Steen Pedersen, Alan McIlvain, Peter Mouritsen, Fran Dacal, to bolo pre mňa niečo neuveriteľné. Dodnes na to nezabúdam, a ťažím z toho ...“

„Moje začiatky v reprezentácii vedú aj k jednej peknej myšlienke od ukrajinského trénera Sergeja Kosenčuka, keď som mu povedal, že ešte stále cítim ako nevýhodu to , že som nehral bedminton vrcholovo tak ako hádzanú a musím si veľa vecí overovať a zoznamovať sa s nimi...odpovedal mi: “že si to ani neuvedomujem, aké je to super, že som nebol ovplyvnený žiadnym klubovým trénerom a tým pádom nebudem podvedome robiť to, čo som robil na tréningu a v zápasoch, ale môžem si vybrať niečo úplne nové zo zahraničia, si čistá rieka ako sa u nás hovorí, nezakalená“ - veľmi mi tie slová zarezonovali a ozaj som sa od začiatku snažil dostať k zahraničným metodikám a aplikovať ich doma.“

Vystriedalo sa pri tebe množstvo hráčov, máš možno nejakú takú príhodu, na ktorú najradšej spomínaš?

„Hráči mi dali a dávajú veľa, sú pre mňa motiváciou sa zlepšovať a malo by to platiť aj naopak. To či to tak v skutočnosti je, musia ohodnotiť aj hráči. Musíte si vybudovať dôveru, niečo ich naučiť a musia cítiť, že to čo ich učíte im pomáha. Nemal som ani jeden titul majstra Slovenska v žiadnej disciplíne a to ma prinútilo k tomu, aby som na dôvere pracoval iným spôsobom. Stále som bral reprezentantov svojím spôsobom ako partnerov, ktorí tvoria tím a fungovať to môže, len keď je dobrá pracovná atmosféra, a tá si myslím bola a stále je. Boli prípady kedy som musel byť prísnejší, a bolo dusno, ale konštruktívna kritika je súčasťou progresu hráčov. Samozrejme, tých hráčov bolo už ozaj veľa a verím, že každý si z reprezentácie odniesol  kúsok niečoho špecifického.“

„Veľmi som sa tešil, keď som po odchode juniorov z kategórie videl snahu o pokračovanie v reprezentácii či u Mateja, Janky a ďalších, že dnes nás vrcholne reprezentujú Martina a Milan, Jakub, Katka...a snažia sa o postup na OH a MS. Sú to všetko hráči, ktorí už prešli cez juniorov pod mojim vedením, ale  je mi aj ľúto, že niektorí dobrí hráči skončili hneď po juniorke, nebudem ich menovať lebo je ich veľa. Žiaľ, to je bežný obraz doby, kedy robíte šport, z ktorého sa nedá uživiť hráčskou kariérou. Preto klobúk dole pred tými, ktorí pokračujú a snažia sa reprezentovať.“

„Úsmevných príhod bolo veľa a zrejme každá generácia má tú svoju. Najviac ich však bolo z čias Mateja Hliničana a Dávida Baluchu. To boli „bedmintonoví“ bratia. Na jednej strane rivalita a na druhej priateľstvo, keď to takto môžem za chlapcov napísať. K nim sa pridala Martina Repiská  a sranda bola na svete. Dokázali sme precestovať v našom Fiate celé hodiny a dni, a hrali sme rôzne hry z partičky. Rekord sme mali nad 6 hodín v kuse, a to čo sme tam stvorili bolo nezabudnuteľné. Top príhoda bola, keď si  chlapci vybrali za obeť Martinu a na jednom zo severských turnajov kúpili miestnu špecialitu, sušené rybky a trošku ich rozmiestnili do Matinho bagu. Narafičili, že čo to v aute smrdí , že to budú nejaké topánky, alebo nejaké tričko a začali ňuchať...samozrejme obvinili Maťu, že to ide z jej bagu...bola to pohroma, rybky boli všade, ešte aj v obale na rakety. Nevedeli sme sa prestať smiať, aj keď nám bolo Mati neskôr ľúto .-). No Martina bola a určite ostala veľkým zabávačom, a túto nachytávku prijala v rámci srandy, aj keď musela veci večer prať.“

Ty ako tréner, ktorý si pri bedmintone už dlho, v čom vidíš nedostatky v rámci našich reprezentantov, alebo v rámci takej celkovej prípravy? Čo by sme možno mohli zmeniť k lepšiemu?

„Reprezentovať znamená dosahovať najlepšie výsledky na oficiálnych podujatiach pre Slovensko. Preto je to zodpovednosť a obava na jednej strane, a veľká česť a motivácia na strane druhej. Za posledné roky sme  boli v pozícii, kedy kostru tímov tvorilo veľmi málo hráčov 2+2 či 3+3, čo bolo zriedka. Bolo to fakt kruté pre porovnanie s ostatnými krajinami, že nominácia na MEJ alebo MSJ bola z výberu malého množstva hráčov. Defacto, keby sme boli nominovali viac hráčov a dali ich na  súpisku, tak by sme oslabili tím a riskovali výsledok. Pamätám si, keď sme v Portugalsku na MEJ U 17 porazili všetkých v skupine (POL, SLO, ARM) a postúpili ďalej do bojov o medailu a stáli sme pred stretnutím s Poľskom nastúpení my v zostave 2+2+ tréner a Poliaci tuším 5+5 +dvaja tréneri. Po otázke prečo nemáme viac hráčov...máme, ale nevyhrali by sme a vyhrali sme súboj Dávida s Goliášom.“

„To znamená, že nám chýba širšia základňa kvalitatívne rovnakých hráčov, aby bola medzi nimi konkurencia. Som názoru, že za každou chybou hráčov a ich nepripravenosti stojíme zväčša my tréneri. Hráč by mal v podstate vykonávať riadenú činnosť plánovanú trénerom. V prvom rade by sme mali efektívnejšie trénovať. Aj ten malý počet hráčov v našom športe si zaslúži kvalitu tréningu a individuálnejší prístup. Žiaľ, mnohokrát to vnímam ako biznis kvantity, kde nezáleží na kvalite, ale na tom aby bola hala plná a aby bol istý zárobok. Sám v klube vidím, že nie každý môže byť majster SR, ale keď sa tréner cieľavedome venuje hráčom, tak sa úspech po čase prejaví. Podstatné je aby deti hrali správne a metodicky boli správne vedené. Čas nehrá v začiatkoch až takú dôležitú úlohu.“

„Takže základnú chybu vidím vo vedení klubov a kvalite tréningov, trpezlivosti trénerov a až potom v prístupe hráčov, lebo do reprezentácie by sa už mali dostať hráči s kvalitou, ktorú môžeme akceptovať a rozvíjať. Častokrát však na úrovni reprezentácie riešime korekcie v doslova základných veciach. Áno, vidím rezervy aj v prístupe hráčov, a niektorí ak majú zmeniť prístup a nastaviť si vyššie ciele radšej končia, ale tam zohráva úlohu viac faktorov, škola, práca...život. Ak bude kvalita a širší výber reprezentantov, bude minimálne 8+8 v každej kategórii, a bude konkurencia a tvrdý boj o nomináciu, tak budú aj lepšie výsledky. Musíme sa ako tréneri pozrieť do zrkadla. Ale určite je na Slovensku pár klubov a trénerov, ktorí to robia super, a za to im aj touto cestou ďakujem.“

„Zabrdnime“ trochu aj do súkromia – synček Tibko, venuje sa už bedmintonu? Pôjde bedmintonovou cestou, alebo bude mať na výber?

„Súkromie si treba v dnešnej dobe strážiť, tak že veľmi stručne. Áno,  Tibčo už chodí sem tam na tréningy, ale zaujíma sa skôr o všetko možné v hale okrem rakety a košíka.  No aj keď v poslednej dobe sa už začína tešiť aj z toho keď ho trafí. Určite bude mať na výber, podporím ho v tom, ale som názoru, že pri vlastných deťoch tréner stráca objektivitu a začína sa preferovanie a zvýhodňovanie vlastných, čo je úplne normálne, veď kto by nemal rád vlastné deti. Takže dnes to neviem s určitosťou povedať a ani neviem, či by som to zvládol tak ako píšem, ale určite ho budem viesť k športu.“

A na záver otázka do budúcna – máš stanovený nejaký limit dokedy by si sa takto chcel bedmintonu venovať? Povedzme ako repre tréner...

„Som človek , ktorý má stále nejaké ciele a ambície, aj keď som po čase tie najvyššie prehodnotil a dnes sú reálnejšie. Sú obdobia, keď sa človek dostane do určitého stereotypu a ani si to neuvedomuje a začína stagnovať, hlavne keď niečo robí dlho. Preto treba mať po čase stále nejaké nové výzvy a snažiť sa ich naplniť. Bedmintonu ako tréner by som sa chcel venovať dovtedy pokiaľ  budem cítiť, že hráčom mám čo ponúknuť a budú mať záujem trénovať a zlepšovať sa.“

„Čo sa týka reprezentácie, tak to závisí od SZBe. Keď bude záujem, budem rád, ale stále bude platiť pravidlo spomenuté vyššie. Veľmi sa teším na nový impulz pre trénerov a hráčov na Slovensku, ktorý súvisí s príchodom holandskej trénerky Judith Meulendijks. Je to tiež jeden z mojich cieľov a osobných záujmov, aby sme spolupracovali so zahraničnými trénermi a preberali metodiky z vyspelejších krajín.“

„Momentálne sa sen o národnom centre už nejaký ten rok rozplýva, ale jeho vybudovanie by bolo ozaj riskantnou investíciou a mohlo by skončiť ako v iných krajinách kde je centrum, ale nemá tam kto trénovať. Preto si veľmi vážim rozhodnutie a celkový prístup vedenia SZBe k projektu s Judith a vyjadrujem veľké poďakovanie za všetkých trénerov a hráčov, lebo to bude určite niečo čo tu po nás ostane, a to je úlohou trénerov, aby po nich niečo pekné a pozitívne ostalo.“

10. 11. 2020