Ako si sa k parabedmintonu vlastne dostal a čím ťa ako trénera inšpiroval?

„Nápad venovať sa parabedmintonu vznikol v hlave môjho otca, Róberta Hornunga, už pred nejakým časom. Bavili sme sa o tom, či vôbec niečo také na Slovensku existuje, ak áno, tak kde a či by sme nemohli začať aj my v Košiciach. Po krátkom pátraní sme dospeli k záveru, že pracujeme prakticky na „zelenej lúke“, nakoľko sa u nás tejto téme dosiaľ nikto nevenoval.“

„Otec sa tejto myšlienky chopil, oslovil Slovenský paralympijský výbor, takisto rehabilitačné centrum v Kováčovej, kde sme sa stretli s veľmi pozitívnou odozvou, a postupne získavame viac a viac informácií o možnostiach, ako aj šírime osvetu o našom športe ako o jednej z možností pre hendikepovaných.“

V čom vidíš rozdiel medzi tréningom „normálnych“ a para hráčov?

„Nebudem klamať, spočiatku som predtým mal veľký rešpekt. Ten pretrváva dodnes, avšak po počiatočnom štúdiu som si osvojil metódu, ktorá sa vyskytuje najčastejšie v rôznych zdrojoch – k hendikepovanému hráčovi pristupovať rovnako, ako k hráčovi bez hendikepu. To sa mi na prvých tréningoch aj osvedčilo. Tréningy vediete podobne, ako by ste mali deti bez hendikepu, takisto sa musia naučiť základy techniky aj pohybu. Keď na nejaké obmedzenie narazíme, snažíme sa prísť na to, ako to danému zverencovi uľahčiť, vymyslieť ten krok, zrýchliť ten pohyb, tak aby to bolo bezbolestné a on bez nejakého diskomfortu. Vymyslieť nejaký „workaround“ tak, aby mohol zahrať úder, prípadne sa presunúť z miesta na miesto čo najideálnejšie.“

„Keďže sme sa stretli s viacerými hendikepovanými deťmi, myslím si, že dôležitý je aj individuálny prístup, keď sa bavíme o hendikepe. Čo môže byť totiž ok pre jedného, druhého môže pri tom istom pohybe bolieť. Vnímam to, že rovnaká choroba a hendikep na papieri, môže zanechať aj mierne odlišné následky. A s tým je potrebné pracovať.“ 

Ak sa nemýlim, momentálne v Košiciach trénuješ jedného parabedmintonistu, môžeš nám svojho zverenca bližšie predstaviť?

„Samozrejme, volá sa Viliam Opina, má 11 rokov a za sebou prekonanú detskú obrnu. Dostali sme sa k sebe skrz rehabilitačné centrum v Kováčovej a Slovenský paralympijský výbor, na ktoré sme sa nakontaktovali a oslovili ich s našou iniciatívou. Vilko zareagoval, a tým, že pochádza z okolia Košíc, sme mohli začať nerušene pracovať.“

„Obrna ho zanechala s problematickým pohybom najmä ľavej časti tela, ruky aj nohy, avšak musím uznať, že sa s tým veľmi statočne popasoval a po pár týždňoch bolo vidno náramné zlepšenie, najmä čo sa týka pohybu po kurte. Skúšal už viacero športov, bedminton ho ale zatiaľ baví najviac, badať na ňom veľké odhodlanie. Zásluhu má na ňom aj jeho mamka, ktorá ho podporuje, a zároveň aj do pohybu tlačí s cieľom čo najväčšej samostatnosti v budúcnosti. Je to podobný prístup, aký som spomínal vyššie v rámci tréningu, a pre mňa osobne aj dôležitý psychologický moment. Pri návštevách v paralympijskom kempe bolo úžasné vidieť, s akým odhodlaním a hlavne bezstarostnosťou sa hendikepované deti púšťajú do športu, človek si pri pozorovaní uvedomí, že ich hendikep si uvedomuje len on, oni samotné nie.“

Myslíš, že parabedminton má na Slovensku potenciál? Akým spôsobom by sa podľa teba mohol u nás rozšíriť?

„Bolo by určite krásne, ak by sme sa spolu bavili o účasti na paralympiáde, ale naše ciele držíme zatiaľ pri zemi. Spolu s ocom by sme chceli vytvoriť najmä zázemie a povedomie o tom, že aj takáto možnosť tu je. Aby sa o parabedmintone ako o možnosti dozvedali nielen samotné deti, ale takisto aj členovia a tréneri v iných kluboch po Slovensku. Nechceme si pripísať nejaký monopol, budeme radi, ak sa k nám pridajú ďalší a časom sa môžeme baviť v rámci bedmintonu u nás aj o tejto odnoži. Takže ideme krok po kroku, oslovujeme centrá, hľadáme partnerov, sami sa máme čo učiť, pracujeme aj na tomto. Radi by sme si našli pár ďalších zverencov, časom snáď aj s účasťou na turnaji, buď v okolitých krajinách, alebo u nás, a uvidíme, kam sa posunieme. Keď sme s Vilkom začínali, na prvom tréningu sme mu povedali, že sa bude učiť nielen on, ale aj my. Platí to naďalej.“

Niektorí tréneri majú možno obavu z toho, ako parabedmintonistov trénovať. Potrebujú na to nejaké extra školenie, alebo sa jednoducho stačí prispôsobiť podmienkam a nájsť si vlastnú cestu ako to skúsiť?

„Povedal by som, že je to kombinácia oboch. V prvom rade sa k tomu musíte odhodlať, bez toho to nejde. Ak máte to, tak ste na polceste k úspechu. A na zvyšku cesty to bez ďalšieho, aj špecializovaného vzdelávania, nejde. Či už o samotných hendikepoch, o pomôckach, technikách, koniec koncov aj takých banálnych veciach, akými sú pravidlá. A v prvom rade sa asi nebáť, ak s hendikepovaným človekom nemáte skúsenosť. Považujeme ich možno za krehkých, ale častokrát sú možno aj silnejší než ľudia bez hendikepu. Rešpekt k zdraviu, ale nie prehnaná opatrnosť. To bolo moje veľké poznanie.“

„Na záver by som sa chcel aj v mene môjho otca poďakovať SZBe za podporu, mediálny priestor, aj otvorenú hlavu v rámci spolupráce a hľadaní pomoci pre našu myšlienku a projekt. Veľmi si to vážime.“

FOTO: Paralympijsky výbor/Roman Benický